Hovoríte si: " no panebože to je toho!" No my to vnímame otrochu citlivejšie. Doteraz sme boli zvyknutí , že nám za chrbtom stále ktosi stál a chytal nás keď sme padali. Odteraz to však bude iné. Budeme padať a pritom sa chytať za každú záchrannú ruku. Všetko by sa zvládalo ľahšie keby sme boli niekde kde to dôverne poznáme.Ale čo sa s nami stane,keď sa dostaneme do mesta,kde každá tvár vám je neznáma, ulice vyzerajú ako vystrihnuté z nemého filmu, nikoho nepoznáte, snažíte sa kráčať a pritom hľadieť ľuďom odvážne do očí...Pár dní budeme mať od sĺz rozmazanú ceruzku na oči. Začiatky odjakživa boli ťažké. Vtedy si možno budete myslieť, že to už nemá cenu a začnete pochybovať o to,či ste si vybrali správnu školu. Vtedy si treba veriť, usmiať sa, a aj keď si o tebe budú prvé tri mesiace myslieť, že máš púder namiesto mozgu, si namyslená alebo že si nesmierné tupá. Vždy sa nájdu ľudia, ktorí nás budú mať radi takých akými naozaj sme.
želám všetkým deviatakom, ktorí opúšťajú svoje domovy, aby si našli pohodovú partiu ľudí a aby stále ostali sami sebou..
